A stále si pamätám veci, stále...
Neviem prečo píšem. Možno len chcem, aby to vedela. Aby vedela, čo znamenal ten jeden týždeň pre mňa.
Zvláštne, človek si z neho pamätá také drobnosti. Jej obľúbené číslo (26), to, ako som bol rád, že sa odo mňa ponúkla piknikom, keď sme čakali na vlek pod Soliskom. To, ako mi vtedy na posteli povedala, že voniam ako kakao...To, ako som ju niesol na chrbte z podniku, ktoré malo v názve to isté ovocie, ktorým sa už prvý človek svojho času nechal zviesť...
Liba, počúvam Tvoju Tracy Chapman a spomínam na najintenzívnejší týždeň v živote. A píšem to preto, lebo chcem, aby si o tom vedela. Teraz som šťastný, mám krásnu ženu, budem tatko, ale napriek tomu idú po mne zimomriavky, keď si spomeniem na ten posledný večer. Hlbokú noc...
Raz som počul, že človek si vyčíta veci tak či tak. Bez ohľadu na skutočnosť, či k niečomu príde alebo nie. Ktoroukoľvek cestou sa vyberieš, vždy sa pýtaš sám seba, akoby skončila tá druhá...Je to pravda.. Vtedy, keď sme ležali vedľa seba, Tvoje prsty sa dotýkali mojej tváre a jediné čo mne prišlo na um bolo, že Ty máš doma chlapca... Dnes viem, že teraz by som už nedokázal spraviť to čo vtedy. Poslať Ťa preč...
Si to najúžasnejšie dievča, ktorému som nikdy nedal pusu...Si to najúžasnejšie dievča na svete, okrem jednej. Tej, ktorá teraz leží vedľa v izbe a čaká kým si priľahnem. Ale ja nemôžem, najprv musím toto dopísať...
Ďakujem Bohu za chvíle s Tebou. Chcel som, aby si to vedela. Možno preto, že sa často pýtam sám seba, či si aspoň sčasti spomenieš na naše chvíle v zasneženej Tatranskej Lomnici. Vtedy, keď na svete nik iný, okrem nás dvoch, nebol...Ak áno, tak to mi stačí.
Komentáre
krasne vyznanie...
žene to radšej čítať nedávaj;-))